Môj muž a jeho dvaja kolegovia. Hneď po pracovnej dobe, takže okolo tretej. Pozrela som na hodinky – parádne po pol jednej! Sťažovať som sa veru nemohla, pri súčasnom stave rekonštrukcie je každá pomocná ruka viac než vítaná, tobôž, ak sa núkajú dva páry naraz.
Očami som bleskovo mapovala regály a snažila sa rýchlo rozhodnúť, čo by sa mi vlastne zišlo. Čím familiárnejšia brigáda, tým familiárnejšie musí byť aj občerstvenie. Môj muž síce spomínal niečo malé, ale na mieste by bol minimálne segedínsky. Hádam aj chlebíčky, pekne so všetkým, čo k nim patrí, aj s vajcami, aj s uhorkou. A ak sú kolegovia také sladké riťky, ako môj muž, dáme aj koláč, aspoň jednoduchý. Pitný režim si vraj zabezpečia, ale čo, dáke pivko pre istotu unesiem.
Pri vchode som s predstavou malého občerstvenia opomenula nákupný vozík. Košík, ktorý som si neprezieravo vyvolila mi teraz, pri pokladni, išiel ruku oddrapiť. A znova sa ozval ten chrchlavý smiech.
Predo mnou stál pánko - hnedé menčestráky, reflexná vesta, na hlave plátená šiltovka s nápisom „buď fit“. Oči mu šibalsky svietili, jeho artikulácia, teda jej znížená schopnosť, zodpovedala jeho veselosti. Otočil sa k predavačkám pri kase: „Viete, čo minule na kázni hovoril pán farár? Že vraj obžerstvo a opilstvo je hriech, porovnateľný so smilstvom. A ja mu, reku, pán farár, ja som to skúšal, ale to sa nedá porovnať!“ Staršia predavačka sa len uškrnula a prekrútila očami, mladá, ktorá stála za ňou a zrejme sa učila blokovať si zakryla ústa rukou s gélovými nechtami a rozchichotala sa o prietrh. Pánko pozrel na mňa a posmelený mojím úsmevom sa prihovoril: „Pani, ja som vás stretol s kočíkom, my sme sa dnes už dvakrát videli!“ „Veru, dvakrát,“ prisvedčila som. Najprv pred jednou krčmou, potom pred druhou. Viacej ich u nás v dedine nemáme. Ešte chvíľu trocha neprítomne pokyvoval hlavou, potom mu padol zrak na môj plný košík. Bachol sa do čela, akože „pardón, hneď sa odpracem“. Ale ešte predtým si so samozrejmosťou zodpovedného nakupujúceho z vrecka montérkovej blúzy vytiahol nákupný zoznam, na ktorom veľkými písmenami stálo: „1 x víno, 1 x kofola.“ Spokojne si skontroloval obsah svojho nákupu na bežiacom páse, šupol ho pod pazuchu, zaplatil, žmurkol na predavačky a už ho nebolo.
Na zlomok sekundy som mala sto chutí si s ním svoj nákup vymeniť. Alebo si aspoň riadne lognúť z tej jeho plastovej fľaše. S vínom. Ale keďže ma vonku čakal kočík a doma ešte aj nezapočatý brigádny catering, necháme to na inokedy.