tých, čo stáli pred nimi, aby to, preboha, pri tých kasách nejako urýchlili.
My sme nepoštuchávali. Jednak preto, že sme si svoj mininákup niesli v rukách, jednak preto, že pred nami stál chlapček. Asi štvorročný. Jeho tatko so značnou predvíkendovou dávkou radosti diskutoval s chlapíkom asi v jeho veku, hádam sa dlho nevideli. Chlapček bol jednou pažou ovesený na rukoväti vozíka, v druhej držal pierko. Bielo – sivé. Možno z káčera, možno zo sivého papagája, neviem. Hladkal ním najprv citróny v sieťke, potom balík toaletného papiera, na mrazené kuracie štvrťky už nedočiahol. Premiestnil sa k bežiacemu pásu, pierko naňho priložil, teraz ho už pre istotu držal v oboch rukách. Keď sa pás s tovarom pohol, pierko sa veselo roztancovalo. Chlapček si všimol, že naňho pozeráme a sem – tam na nás zboku poškuľoval.
„To je z krokodíla?“ opáčil môj muž priateľsky.
Chlapčekove veľké oči sa ešte viac rozšírili, zadíval sa na svoje pierko, potom na mňa, akože „Tvoj ujo je šiši“ a s miernym opovrhnutím odpovedal: „Veď krokodíl je zelený!“
Ozaj že. Úplne ho vidím ako rozprestrie svoje krídla a vznesie sa vysoko nad Níl.